pondelok 31. decembra 2012

Benátska inkvizícia

Hoci sa vyvíjala s niekoľkými málo jednotlivými charakteristikami, inkvizícia v Benátkach zostávala súčasťou rímskej inkvizície. V rokoch 1500 až 1519 patriarcha Benátok a inkvizítor, konventuálny františkánsky mních, vyšetrovali iba sedem prípadov, v ktorých figurovali muži (jeden kvôli mágii) a dvadsať, ktorých aktérmi boli ženy (devätnásť bolo spojených s mágiou). Počas hlavného honu na čarodejnice vo Valcamonica, nachádzajúceho sa severne od mesta Brescia, odohrávajúceho sa medzi rokmi 1518 a 1521, hlavný výkonný orgán Benátskej vlády, Rada Desiatich, požadovala, aby pápežský nuncius dohliadal na prácu dominikánskeho inkvizítora a šiestich sudcov schválených biskupom z Brescie. Po viac než 165 procesoch a 62 až 80 popravách upálením, Rada Desiatich ďalšie súdne stíhania zastavila (Del Col 1988). Nuncius zostával aj potom najdôležitejším inkvizičným sudcom v Republike.
Medzi rokmi 1541 až 1560 bola Benátska inkvizícia vedená audítorom nuncia a inkvizítorom, pričom obidvaja mali kompetencie na celom území Republiky. Po roku 1560 služili nuncius, patriarcha a inkvizítor (tentoraz dominikánsky mních) ako sudcovia; od konca šestnásteho storočia podobne ako u iných talianskych tribunálov Svätého Ofícia aj tu mal hrať vedúcu úlohu inkvizítor. Dňa 22. apríla 1547 boli zvolení  Nižšou Radou tzv. Tre savi sopra l’eresia členovia prestížneho Senátu a po roku 1595 spolu so svojimi kolegami senátormi sa podieľali na zasadnutiach tribunálu—ale takmer vždy iba ako púhi “pomocníci”. Napriek tomu keďže však benátska svetská vláda často bagatelizovala ustanovenia kanonického práva, mala význačný dopad na výkon inkvizície pretože Rada Desiatich dohliadala na fungovanie pätnástich inkvizičných tribunálov na všetkých územiach patriacich pod správu Republiky: Belluno, Bergamo, Brescia, Capodistria (pokrývajúci Istrijský polostrov), Ceneda, Crema (ustanovená v roku 1614), Feltre (len v šestnástom storočí), Padova, Rovigo, Treviso, Udine, Benátky, Verona, Vicenza a Zara (pokrývajúci  Dalmáciu). Taktiež riešila problémy so územnou kompetenciou, bránila zhabaniu majetku usvedčených heretikov, odmietala vydávať benátskych poddaných do Ríma, dovoľovala aby zahraniční podozriví unikali z väzenia, navrhovala rozsudky ľahšie než tie, ktoré malo byť formálne povinnosťou ich vyniesť a inými spôsobmi obmedzovala cirkevným sudcom slobodu konať (Del Col 1991).
Približné výpočty založené na nepresnom inventári série Sant’Ufficio (Benátky, Archivio di Stato) naznačujú, že medzi rokmi 1547 až 1794 počet 1041 z 3592 prípadov prejednávaných Inkvizíciou v Benátkach—v žiadnom prípade však to všetky neboli úplné procesy—týkajúcich sa viery v a praktiky nezákonnej mágie. Ponajprv prípady obsahujúce mágiu tvorili z celkového množstva prípadov, ktoré zamestnávali inkvíziciu, len malú časť; ale od konca šestnásteho storočia sa ich počet zvýšil na niečo medzi jednou tretinou a polovicou. Štúdie o približne 500 prípadoch prejednávaných medzi rokmi 1550 až 1650 (Martin 1989) odhalili širokú paletu magických praktík: nekromantiu (učenú rituálnu mágiu, kontaktovanie sa s duchmi zomrelých); veštenie (učené ako aj ľudové) a vyvolávanie duchov a svätcov pomocou kúziel a zaklínadiel, hľadanie stratených alebo ukradnutých predmetov, získavanie alebo vznášanie lásky, získavanie peňazí, predpovedanie budúcnosti; a rozsiahle množstvo ľudových liečivých praktík. Niekoľko súdnych pojednaní vyvrcholilo do formálnych odsúdení a vinníci dostali mierne tresty. Diabolské čarodejníctvo podozrivo absentovalo (iba šesť prípadov obsahuje odkazy na Sabat) a kvôli tomuto obvineniu nebol nikto odsúdený na smrť.
Samozrejme po roku 1700 boli traja muži inkvizíciou odsúdení a popravení benátskymi sekulárnymi autoritami za zneužitie posvätených hostií na magické účely: dvaja boli obesení vo väzení v r. 1705 ďalší bol upálený na hranici na Piazza San Marco v roku 1724. Toto bola prvá a posledná takáto udalosť v Benátkach pretože heretici odsúdení na smrť boli zvyčajne utopení v noci mimo Lagúnu (Del Col a Milani 1998).
Hoci “osvietení” vládcovia v iných talianskych štátoch zrušili inkvizičné tribunály v 70-tych a 80-tych rokoch 18. storočia, tieto však v Benátskej republike trvali až do príchodu napoleónskych armád. Iba dva z jej tribunálov v Benátkach a v Udine, si zachovali rozsiahle spisové fondy; dva ďalšie, Rovigo a Feltre (napokon zlúčené s Bellunom) sú čo sa týka šestnásteho storočia úplné. Nie je teda prekvapením, že len málo historikov zaoberajúcich sa mágiou a čarodejníctvom malo využívať zachované záznamy z inkvizičných procesov.

Použitá a odporúčaná literatúra:
Barbierato, Federico. 2002. Nella stanza dei circoli: Clavicula Salomonis e libri di magia a Venezia nei secoli XVII e XVIII. Milan: Bonnard.
Davidson, Nicholas S. 1988. “Rome and the Venetian Inquisition in the Sixteenth Century.” Journal of Ecclesiastical History 39: 16–36.
Del Col, Andrea. 1988. “Organizzazione, composizione e giurisdizione dei tribunali dell’Inquisizione romana nella repubblica di Venezia (1500–1550).” Critica storica 25: 244–294.
———. 1991. “L’Inquisizione romana e il potere politico nella repubblica di Venezia (1540–1560).” Critica storica 28: 189–250.
———, and Marisa Milani. 1998. “‘Senza effusione di sangue e senza pericolo di morte’: Intorno ad alcune condanne capitali delle Inquisizioni di Venezia e di Verona nel Settecento e a quelle veneziane del Cinquecento.” Pp. 141–196 in Eretici, esuli e indemoniati nell’età moderna. Edited by Mario Rosa. Florence: Olschki.
Martin, Ruth. 1989. Witchcraft and the Inquisition in Venice, 1550–1650. Oxford: Blackwell.
Milani, Marisa, ed. 1994. Streghe e diavoli nei processi del S. Uffizio: Venezia 1554–1587. Bassano del Grappa: Ghedina e Tassotti.
Tedeschi, John. 1991. The Prosecution of Heresy: Collected Studies on the Inquisition in Early Modern Italy. Binghamton, NY: Medieval and Renaissance Texts and Studies: 89–126.

nedeľa 30. decembra 2012

Johannes Trithemius (1463–1516)

Trittheim bol jedným z najlepších mágov v renesančnom Nemecku. Trittheim, narodený vo vinárskej rodine Heidenbergerov z Tritenheimu (odkiaľ pochádza jeho latinizované priezvisko), študoval v Trieri a Heidelbergu, stal sa benediktínskym mníchom v Sponheime, nachádzajúcom sa blízko Bad Kreuznachu a o osemnásť mesiacov neskôr bol tu zvolený za opáta. Trittheim sa sám oddal reformovaniu svojho kláštora, ktorého knižnica sa čoskoro nato stala centrom raného nemeckého humanizmu a ktorého dejiny on písal. Samozrejme jeho častá neprítomnosť spolu s jeho vášňou pre knihy, veľkorysé pohostinstvo a povesti o jeho sklonoch k okultizmu, napokon Trittheima viedli k tomu, že vymenil Sponheim za skôr nedôležité opátstvo sv. Jakuba.

Jeho najobjavnejšie a najvplyvnejšie štúdie Polygraphia (Mnoho druhov písma [kryptografia], 1518) a Steganographia (Tajné písmo, napísaná okolo r. 1499, vyšla tlačou v r. 1606), sú utajené pojednania o šifrách. Približne 250 z jeho listov adresovaných mnohým súčasným humanistom sú známe, často vďaka uverejneniu spisu De scriptoribus ecclesiasticis (O cirkevných spisovateľoch) v r. 1494 a tzv. Catalogus illustrium virorum Germaniae (Zoznamu známych nemeckých spisovateľov) v r. 1495. Okrem toho, že vynikajúco ovládal latinčinu, učil sa grécky a hebrejsky s pomocou známych učiteľov Konráda Celtisa a Johanna Reuchlina. Celoživotný záujem o históriu mu dopomohol vytvoriť jeho Chronicon Sponheimense (Sponheimskú kroniku, 1508). Ale Trittheim bol evidentne schopný falzifikácie, čo dokazujú jeho "objavy" dvoch kronikárov Hunibalda a Wastalda v práci venovanej cisárovi svätej Rímskej ríše Maximiliánovi I.
Trittheim považoval sám seba za tzv. philomagus, priateľa mágie. Stotožňoval mágiu s filozofiou, s múdrosťou zaoberajúcou sa duchovnom, humanitou a prírodou. Považoval legitímnu prírodnú mágiu za úplne odlišnú od povier démonického kúzelníctva a čarodejníctva. Jeho autobiografické dielo Nepiachus (1507), obsahuje zoznam jeho učiteľov umenia prírodnej mágie, vrátane Alberta Magna (Albert Veľkého) a Gianfrancesca Pica della Mirandolu. Trittheim samozrejme taktiež dokázal že má tajné vedomosti vďaka zjaveniu: Kým on odpočíval, tak ho do nich zaúčal neznámy návštevník.
V roku 1502 cisár Maximilián požiadal od jeho blízkeho priateľa Konráda Celtisa o zoznam Trittheimových magických schopností, zoznam, ktorý sa nanešťastie nezachoval. O tri roky neskôr Trittheim poprvýkrát stretol cisára Maximiliána na sneme v Kolíne. Čoskoro nato bolo opátovi dovolené volať sa kaplánom cisárskeho dvora. Na ich stretnutí sa cisár Trittheima opýtal osem otázok, na ktoré on najprv ospovedal ústne a potom písomne v diele Liber octo quaestionum (Kniha o ôsmich otázkach, 1515); táto verzia sa objavila v roku 1515. Jedna položená otázka sa týkala toho, prečo nečistí ľudia ako čarodejnice dokážu rozkazovať démonom, zatiaľčo dobrí ľudia toto nevedia. Ďalšia bola o tom, prečo boli možné zázraky mimo Cirkvi. Trittheim v odpovedi zdôraznil moci Diabla a démonov, ktorí pomáhajú kúzelníkom a čarodejniciam. Kým kúzelníci majú neformálne, ale implicitné pakty s Diablom, čarodejnice popisujú formálny pakt a preto sú mu úplne podriadené.
V druhej knihe svojho pojednania Antipalus maleficorum (Svedectvo čarodejníc, 1508) Trittheim odsúdil čarodejníctvo a poskytol prehľad metód dovolených Cirkvou na odstránenie očarovania a to najmä ozdravujúceho účinku exorcizmu. Na šesťdesiatjeden stránkach popísal postup, trvajúci deväť dní, nazvaný protičarodejnícky kúpeľ. Najprv, počarovaná osoba sa mala vyspovedať zo svojich hriechov a následne sa zúčastniť omše Svätej Trojice. Kúpeľ sa mal vykonať na tajnom mieste a kaďa mala byť zaplnená čistou pramenistou vodou, do ktorej sa mali pridať posvätená zemina, popol, soľ a deväť odlišných požehnaných byliniek. Kúsok cesta, umieseného z posvätenej soli a vody, bol zavinutý do látky, ktorá pokrývala zasiahnutú časť osoby. Kým sa očarovaný modlil, konal sa rituál exorcizmu. Kňaz, zatiaľčo zaprisahával démonov, dvakrát okolo kade opísal kruh, najprv voči nej otočený zadom a potom predkom. Pomocou čerstvo odtrhnutého listu kňaz pokropil chorú osobu s posvätenou vodou a potom požehnal nejaké víno, ktoré mal pacient piť počas deviatich dní. Zmes sväteného vosku, tridsiatich ôsmich práškov, červeného koralu a svätenej vody bol upravený do tvaru kríža, vložený do škrupinky od vlašského orecha, zapečatenej a zašitej do odevu, ktorý pacient nosil okolo svojho krku. Ďalej boli vytvorené dodatočné kríže a položené na jeho dvere, posteľ a stôl. Pacient mal navštevovať každý deň omšu. Trittheim tvrdil, že tento postup úspešne použil pri niekoľkých pacientoch.
Trittheim mal v pláne napísať systematické pojednanie o démonoch, ale náčrt De demonibus (O Démonoch) napísaný medzi rokmi 1507 a 1514, ziskal len svoj obsah.

Použitá a odporúčaná literatúra:
Arnold, Klaus. 1988. “Humanismus und Hexenglaube bei Johannes Trithemius.” Pp. 217–240 in Der “Hexenhammer”: Entstehung und Umfeld des “Malleus Maleficarum” von 1487. Edited by Peter Segl. Cologne: Böhlau.
———. 1991. Johannes Trithemius. 2nd ed. Würzburg: Schöningh.
Brann, Noel L. 1981. The Abbot Trithemius (1462–1516): The Renaissance of Monastic Humanism. Leiden: Brill.
———. 1999. Trithemius and Magical Theology: A Chapter in the Controversy over Occult Studies in Early Modern Europe. Albany: State University of New York Press.

pondelok 17. decembra 2012

Citát dňa - Amatér rozlúštil nerozlúštiteľnú správu

Britskí experti a tajná služba tvrdili, že sa tá správa rozlúštiť nedá. Kanadský nadšenec to údajne dokázal.
LONDÝN, BRATISLAVA. Viac než sedemdesiatročný David Martin opravoval svoj dom. Rozhodol sa, že na streche zrenovuje komín, a vtedy si všimol, že medzi neporiadkom sa nachádzajú aj pozostatky nejakého holuba.
Zvláštne však bolo, že na jednej z kostí našiel pripevnené drobné červené puzdro. A v ňom čudnú správu.
Päťpísmenkové skratky, kombinácie písmen a čísiel na prvý pohľad nič neznamenali. Správa z druhej svetovej vojny sa tak napokon dostala k britskému Vládnemu komunikačnému veliteľstvu (GCHQ), ktoré má v krajine na starosť štátnu a vojenskú informačnú bezpečnosť. Teda, k vládnym lúštiteľom kódov.


(...)
Kľúčom k starému kódu môže byť ešte starší kódový jazyk. Young si myslí, že správa je zakódovaná v princípe čímsi, čo sa používalo ešte počas prvej svetovej vojny.
Text, ktorý tak z Normandie v roku 1944 pomocou holubov poslal istý William Stott (pár týždňov po odoslaní správy zomrel), má hovoriť o pozíciách nemeckých jednotiek. Jeho adresátom bolo velenie bombardérov v britskej RAF.
„Nie je veľmi zložitý,“ hovorí o kóde podľa BBC Young. Znamená správa toto?

AOAKN - Artillery Observer At "K" Sector, Normandy
HVPKD - Have Panzers Know Directions
FNFJW - Final Note [confirming] Found Jerry's Whereabouts
DJHFP - Determined Jerry's Headquarters Front Posts
CMPNW - Counter Measures [against] Panzers Not Working
PABLIZ - Panzer Attack - Blitz
KLDTS - Know [where] Local Dispatch Station

piatok 14. decembra 2012

Citát dňa - Tip na niečo pod stromček pre kryptofanatika:)

Žiadalo by sa pri tejto príležitosti zvolať:A je to tu! Konkrétne o šifrovacom stroji ENIGMA a jeho rozlúštení nebolo doposiaľ v českom jazyku preložené žiadne zásadné knižné dielo. A preto, ak sa zaujímate o dejiny II. svetovej vojny resp. o históriu kryptológie, tejto fascinujúcej vedy o šifrovaní a lúštení kódov a šifier tak táto publikácia Huga Sebag-Montefioreho je niečo pre Vás. Určite by teda nemala chýbať v súkromnej knižnici žiadneho podobného nadšenca tejto fascinujúcej histórie. 

Název knihy: Enigma - bitva o kód
Podnázev: Nejlepší a nejkomplexnější kniha o prolomení kódu šifrovacího stroje Enigma
Autor: Hugh Sebag-Montefiore
Překlad: Jan Krejčí
Odborný korektor: Pavel Vondruška
Datum plánovaného vydání: 17.12.2012
Vydavatel: B4U PUBLISHING
Druh sortimentu Kniha
ISBN: 978-80-87222-09-6
Počet stran: 344

Jedna z nejzajímavějších kapitol druhé světové války – špionážní bitva o kód německého šifrovacího stroje Enigma – přichází v doposud nejlepší a nejkomplexnější knize, která na toto téma byla napsána. Kniha čtenáře provede kompletním sledem všech historických událostí, jež se kolem šifrovacího stroje rozpoutaly. Kniha podává velmi podrobný a souvislý popis historických událostí, které se vztahují k prolomení šifrátoru Enigma, a doplňuje ho o vyprávění životních příběhů protagonistů tohoto fascinujícího příběhu, který patřil mezi rozhodující okamžiky druhé světové války. Velmi podrobně a plasticky popisuje příběhy námořníků, kteří s nasazením vlastních životů získali důležitý šifrový materiál z německých ponorek. Publikaci ocení i odborník, protože v dodatcích ke knize jsou detailně shrnuty postupy, jichž bylo využíváno pro zisk nastavení šifrátoru, a to včetně některých méně známých (jako například metoda charakteristik, řádkování, puntíkování, banburismus).
Pavel Vondruška, kryptológ

štvrtok 13. decembra 2012

Citát dňa - Šifra britského ministerstva vojny

Na začiatku II. svetovej vojny a počas väčšiny konfliktu bola  Britmi ako hlavný kryptosystém pre najdôležitejšie správy používaná kódová kniha prešifrovávaná odčítacími (subtraktorovými) tabuľkami. Na tieto šifry sa spoliehalo Ministerstvo zahraničia rovnako ako aj vojenské služby a pomocou nich zabezpečovali svoju najdôležitejšiu rádiovú prevádzku.
Šifra ministerstva vojny (War Office Cypher) bola armádna univerzálna kódová kniha vysokého stupňa utajenia (4-miestna) a pomocou nej sa zabezpečovala rádiová prevádzka medzi Whitehallom, veliteľstvami, armádami, armádnymi zbormi a neskôr divíziami. Pre každú geografickú oblasť (Domovské vojenské sily, Stredný východ, atď.) existovali odlišné sady prešifrovacích tabuliek.
Nemci ukoristili v roku 1940 dve kópie WOC. Jednu počas kampane v Nórsku a ďalšiu blízko Dunkirku. Kompromitácia šifry im umožnila zamerať sa len na oddelenie prešifrovacej sekvencie. Toho bolo dosiahnuté získaním výhody tzv. prekrytov správ (angl.‘depths’) (správ zašifrovaných tou istou číselnou sekvenciou).
Od začiatku r. 1941 spojovacia spravodajská služba nemeckej armády dokázala čítať správy z blízkovýchodného bojiska. Značný počet správ bolo prečítaných počas ofenzívy generála Wavella v Kyrenaike. V lete r. ’41 bol Rommelovými vojenskými jednotkami obkľúčený Tobruk a bol závislý výlučne len na rádiovom spojení. Keďže bola používaná WOC mnohé zo správ sa dali prečítať. Na konci r. ’41 správa z Tobrúku naznačila, že ich šifrovací stroj Typex machine bol v takom stave, že nutne potreboval opravu.
Počas roku 1941 rozlúštenia WOC poskytli spravodajské informácie o sile nepriateľa, rozmiestení a dispozíciách a pohyboch jednotiek na bojisku na Strednom Východe. Napr. správa zašifrovaná strojom ENIGMA rozlúštená v Bletchley Parku v októbri r. ’41 poskytla súhrnné informácie o posilnení britských pozemných jednotiek v Egypte a odhad o sile tankových vojsk bol taký presný, že Ministerstvo vojny bolo vážne znepokojené.
Briti vedeli, že WOC bola v rukách nepriateľa a mohla byť zneužitá, ale nemali žiadnu alternatívu než v jej používaní pokračovať. Jej bezpečnosť bola zvýšená na konci r. ’41 a od začiatku r. ’42  nemecký úspech bol zdržaný, ale nie eliminovaný.
Nemci pokračovali v čítaní časti rádiovej prevádzky šifrovanej WOC až do leta ’42, keď bola v Severnej Afrike zajatá odposluchová spoločnosť NFAK 621. Zložky o tejto jednotke Britom odhalili, že mnohé z ich systémov boli prelomené a preto ihneď podnikli opatrenia, aby ich zmenili. Odvtedy bola bývala WOC-ME bezpečná.
To však nebol koniec nemeckého lúštenia. Podľa Herzfelda, armádneho kryptoanalytika bola WOC používaná Domovskými vojenskými jednotkami v Británii rozlúštená v r. 1943. Boli prečítané niektoré správy rádiovej prevádzky z januára a februára r. ’43, ale v marci tento úspech skončil. Tentoraz bola príčina v tom, že odčítacie (subtraktorové) tabuľky boli nahradené novou mriežkovou šifrou, ktorá sa ukázala ako nerozlúštiteľná.
Celkovo bolo rozlúštenie šifry ministerstva vojny (War Office Cypher) na bojisku na Strednom Východe v rokoch 1941-42 významným úspechom pre nemeckú stranu a závažnou porážkou pre Britov.
Zdroje: ‘Intelligence and strategy: selected essays’, ‘British intelligence in the Second World War’ vol2, TICOM reports I-51, I-113, IF-107, CSDIC SIR 1704-‘The organization and history of the Cryptologic service within the German Army’, CSDIC/CMF/Y 40-'First Detailed Interrogation Report on Barthel Thomas’, ‘European Axis Signal Intelligence in World War II’ vol. 1 a 4, , Článok v časopise Cryptologia: ‘Brigadier John Tiltman: One of Britain’s finest cryptologists’

utorok 11. decembra 2012

Súvislosť stenografie s kryptografiou

Pôvod dnešnej stenografie a rovnako tak aj tajného písma sa dá z jednej strany vysledovať aj v intenzívnejšej potrebe písma vhodného k rýchlejším záznamom verejných prejavov počas procesu vyššieho stupňa vnútornej reorganizácie Rímskej ríše. Pretože je jasné, že kto chcel mať vplyv na zmýšľanie svojich občanov a úspech vo verejnej činnosti, v ľudových zhromaždeniach a predovšetkým v senáte, musel ovládať hovorené slovo.
Rečníckemu umeniu sa v tejto dobe a v takmer dokonalej forme venoval Cicero (106-43 pr. n.l.). V jeho dobe roztrpčený zápas strán priamo nútil zapisovať štátnické prejavy doslovne na ochranu proti nepriateľom, aby im nemohol byť dávaný iný zmysel a neboli využívané na útoky proti rečníkovi. A nie je určite náhoda, že práve v jeho okolí sa objavuje prvý skutočný systém rímskeho tesnopisu. Jeho autorom je Marcus Tullius Tiro (103-4 pr. n. l.). Najprv bol Cicerovým otrokom, ale pre svoje mimoriadne nadanie a schopnosti sa stal popri štúdiu a hrách aj jeho spoločníkom. Z otroctva bol prepustený a Cicero ho menoval svojím osobným tajomníkom. Po Cicerovej smrti vydával jeho spisy. Bol mužom vysoko vzdelaným. Zostavil encyklopédiu a bol autorom početných iných prác.
Pri tvorení novej sústavy vyšiel Tiro zo staršej sústavy značiek (siglae), ktorými sa skracovali slová v obyčajnom písme. Tento spôsob sa uplatnil a trvá u niektorých rímskych číslic (C=centum - 100, M = mille - 1000). Uvádza sa, že taká sústava značiek údajne pochádza od básnika Quinta Ennia (239-169 pr. n.l.). Slová sa tu naznačovali v podstate svojím počiatočným písmenom. Taktiež Tiro bral za základný znak pre slovo zásadne začiatočné písmeno. Aby dostal dostatočné množstvo skratiek, použil pre každú hlásku väčší počet znakov. Tie pozostávali z vtedajších veľkých a malých písmen latinskej abecedy, z abecedy gréckej alebo z ich rôznych skrátenín. Modifikáciou tvaru, sklonu apod. bolo možné symbolicky naznačovať následujúce hlásky. Tak napr. šikmým napísaním napravo sa symbolizovalo následné a alebo o, šikmým napísaním naľavo e, kolmou polohou i. Aby sa rozoznávali slová začínajúce rovnakou hláskou, pripojovala sa k znakom na určitom mieste bodka. Často sa k počiatočnému písmenu pripojovalo ďalšie, pričom sa obidva znaky krátili alebo graficky splývali - vznikali monogramy. Spravidla teda bola pre jednotlivé slovo zvláštna nota.

Tirónske noty boli teda slovnou stenografiou. Postupom doby sa pre niektoré koncovky a prípony tvorili zvláštne znaky, ktoré sa pripojovali k hlavným notám ako malé noty oddelené napravo miesto bodky. Tiro a jeho súčasníci spracovali stenografické slovníky. Vipsanius Agrippa, vojvodca rímskej armády, rozširoval Tirónovu sústavu a neskôr Philargyrus vydal učebnicu s rozdelením na kmene slov, predpony a koncovky. Ďalšie zlepšenie previedli Aquila a Seneca. Senecovo dielo obsahovalo okolo 5000 rokov. Neskôr lexikálne zoznamy nôt (komentáre) ich obsahovali takmer 12 tisíc a okrem toho asi 300 znakov pre predložky a predpony a 600 pre zakončenia.
Prvé historicky doložené použitie tesnopisu v Ríme slúžilo 5. decembra  r. 63 pr. n. l.  k zapísaniu Catonovej obžalovacej reči proti Catilinovi. Tesnopis sa používal aj v rímskom vojsku ako tajné písmo.
(...)
Vývoj novodobého tesnopisu ovplyvnilo značnou mierou tajné písmo (kryptografia, niekedy v minulosti sa ako synonymum používalo aj steganografia, dnes sa však používa v inom kontexte), ktoré upozornilo na možnosti využitia kratších znakov, než aké sa používalo pri bežnom písme. Rôzne sústavy tajného písma vznikli najmä v 16. storočí v Anglicku, kde prevratné politické udalosti prepožičiavali jeho používaniu zvláštny význam v diplomacii ale i v armáde. Autorom takéhoto najprepracovanejšieho systému bol londýnsky lekár a neskôr vidiecky farár, Timothy Bright (1551 - 1615). R. 1588 vydal publikáciu pod názvom Characterie (= Umenie krátko, rýchlo a tajne písať pomocou charaktérií, angl. An arte of shorte swifte and secret writing by character. Inuented by Timothie Bright, doctor of phisike). Bola to prvá kniha anglického rýchlopisu.

Študijným materiálom a podnetom k práci boli pre autora tirónske noty a pokusy jeho predchodcov o zostavenie tajného písma. Sústava bola založená na novej abecede, podstatne kratšej než obyčajnej. Základným prvkom bola kolmica, ku ktorej sa u vrcholu pridávali rôzne prívesky. Tak vzniklo 18 siglov, k ktorých každý  mohol byť uvedený do 4 polôh. Dalej bolo 12 siglov obrátených. Jednotlivé slová sa označovali počiatočnými písmenami, ku ktorým boli u päty pridávané rozlišovacie znaky. Tak boli získané pevné znaky pre 538 slov. Ostatné slová sa od týchto základných slov odvodzovali, a to buď ich synonymami, alebo podobnými slovami, a to tak, že sa napísal znak pre základné slovo, od ktorého naľavo (ak šlo o zmyslovo príbuzné slovo), alebo napravo (ak šlo o zmyslovo rozdielne slovo) sa pripojovalo malé počiatočné písmeno nového slova. Tak napr. ak bol v zozname základných slov znak pre winter (zima) a bolo potrebné napísať summer (leto) alebo autumn (jeseň), použil sa znak pre winter a napravo od neho sa pripísalo malé s (summer), poprípade a (autumn).


I keď sa Brightova sústava zdá modernému stenografovi príliš zložitá, a teda obtiažna, v praxi sa s úspechom používala. Niektorí historici sa domnievajú, že pomocou nej boli zapisované niektoré dramatické diela W. Shakespeara priamo pri predstavení. Autor ich totiž vtedy nevydával. Bolo preukázané, že sa pomocou nej spisovali tiež kázania niektorých puritánskych pastorov.
Podobnú slovnú sústavu ako Bright vydal o dva roky neskôr Peter Bales (1547-1610?), pod názvom The Art of Brachygraphy. Obidvoch autorov však čoskoro nato zatienil svojou prácou John Willis (1575 - 1625). Tento londýnsky farár vydal v roku 1602 knižku o 100 stranách malého formátu Art of Stenographie (len do roku 1647 bola vydaná celkom 14krát). Autor v nej taktiež poprvýkrát použil označenie "tesnopis". Zaviedol pevnú abecedu, ktorej znaky boli vytvorené z priamky a oblúkov v rôznej polohe, bodky, kruhu a slučky (prvá geometrická tesnopisná sústava). Pri volbe znakov prihliadal údajne o k frekvencii.
Po svojej návšteve Anglicka sa s Willisovou tesnopisnou sústavou zoznámil aj Ján Ámos Komenský. V jeho latinsky písanom liste Ad amicos Lesznae in Polonia agentes z Londýna 8. októbra 1641 potom nachádzame najstaršiu zmienku o tesnopise u českého autora:
"Prevažná časť mladších i starších mužov si zaznamenáva kázania perom, a to doslova. Bolo tu totiž pred 30 rokmi (za Jakuba) objavené a už aj na vidiek preniklo rýchlopisné umenie, ktoré oni nazývajú steganografia, ktorým (nie pomocou písmen, ale značiek značiacich celé slová) rýchlosť jazyka rukou napodobujú. Neskôr sa učia onému umeniu v mestách skoro všetci, akonáhle sa naučili obyčajnému písmu v škole, pridávajúc asi rok k naučeniu steganografie."
Komenský sa tu patrne zoznámil s Brightovou, poprípade Balesovou sústavou tajného písma, pretože v texte používa pojem steganografia (tajnopis), čo by zdôvodňovalo aj existenciu zvláštnych značiek pre celé slová. Vo svojom spise De rerum humanarum emendatione consultatio catholica Komenský potom uvádza nielen návrh na jednotný medzinárodný dorozumievací jazyk (tzv. univerzálny jazyk), ale je tiež autorom náčrtu tesnopisnej sústavy pre tento jazyk.
Na našom území sa touto problematikou vedľa J. A. Komenského zaoberal v 17. storočí logik, matematik a lingvista Jan Caramuel z Lobkovic, ktorý sa v niekoľkých spisoch (Steganographia, Apparatus philosophicus, Theologia rationalis, Leptotatus) venoval otázkam konštrukcie umelého jazyka a jeho špekulatívnej gramatiky, ktoré by prekonali nedostatky prirodzených jazykov.
(Pokračovanie...)

pondelok 10. decembra 2012

Citát dňa - Bola rozlúštená šifra Rogera Williamsa

Ďalšia historická šifra, tentoraz z 17. storočia, "padla za obeť" zvedavým historikom a matematikom, srdečne gratulujeme:)
(...)
(Roger) Williams je zakladateľom Rhode Islandu a stal sa známym ako prvý, ktorý požadoval nastoliť princíp oddelenia cirkvi od štátu, ktorý sa neskôr prevtelil aj do Listiny práv USA (Bill of Rights).
Jeho zašifrované spisy sa nachádzajú vo forme poznámok na okrajoch knihy uloženej v knižnici univerzity Johna Cartera Browna. Pribižne 250 stránkový zväzok pod názvom: "An Essay Towards the Reconciling of Differences Among Christians" bol darovaný tejto univerzite v 19. storočí a obsahuje rukopisnú poznámku identifikujúcu Williamsa ako autora zápiskov — i keď to bolo najprv neisté.
(...)

Starší študent matematiky Lucas Mason-Brown, ktorý vykonal väčšinu lúštiteľskej práce, hovorí že jeho prvým inštinktom bolo vyvinúť štatistický nástroj. 21 ročný rodák z Belmontu v štáte Massachusetts, použil frekvenčnú analýzu, ktorá prihliada na početnosť výskytu písmen alebo skupín písmen v texte, ale pôvodne neviedla ďaleko.
Získal kriticky dôležité nápovedy po tom, čo sa dozvedel, že Williams sa vyznal v tesnopise, keďže v Londýne pracoval ako súdny stenograf a zostavil svoj vlastný súkromný tesnopisný systém mimo ďalšie existujúce. Mason-Brown vylepšil svoju analýzu a prišiel s predbežným kľúčom.
Williamsov systém  pozostával z 28 symbolov, ktoré zodpovedali kombinácií písmen alebo zvukov anglickej abecedy. Ako boli usporiadané je kľučom k ich významu; zostavte ich jedným spôsobom a dostanete jedno slovo, zostavte ich inak a dostanete niečo úplne odlišné. Jednou z hlavných komplikácií podľa Masona-Browna bolo: Williams často improvizoval.

nedeľa 9. decembra 2012

Citát dňa - Operačné procedúry TYPEX

Zložka v správe ozn. HW 40/89 ‘Investigation into POW reports that German Sigint authorities exploited TYPEX (British cypher machine) - Vyšetrovanie zo správ zajatcov ako predstavitelia nemeckého spojovacieho spravodajstva využívali TYPEX (Britský šifrovací stroj)’ obsahuje detailné informácie o používaní šifrovacieho stroja Typex.

Konkrétne zavedenie nových rotorov, vymeniteľné jadrá rotorov (nazývané vložky) a previnuteľný reflektor (v správe nazývaný zásuvná, prepojovacia doska, angl. plugboard):

sobota 1. decembra 2012

Citát dňa - Testy preukázali, že Tycho Brahe nebol otrávený ortuťou

(...)

Aj po viac než 400 rokoch bola náhla smrť Tycha de Brahe stále záhadou. Zomrel 24. októbra 1601 iba jedenásť dní po nábehu náhlej nemoci. Dlhé stáročia po tom sa rozšírili mnohé mýty a teórie o jeho smrti.
Jednou z najpretrvávajúcejších teórií bola tá, že zomrel vďaka otrave ortuťou, buď preto, že kvôli medicínskym dôvodom dobrovoľne prehltol veľké množstvá ortute alebo preto že ortuť bola použitá na jeho otravu.
Klebety o smrti otrávením sa objavili krátko po Tycho de Braheho smrti. Braheho známy asistent Johannes Kepler mal byť odhalený ako možný podozrivý z vraždy a postupom času boli iní podozriví kandidáti vylúčení, podľa Dr. Jensa Velleva, archaeológa na University v Aarhuse, Dánsku, pracujúceho ako vedúci výskumného projektu.
Teória otravy ortuťou získala zjavné nepriame potvrdenie z opakovaných testov dobre zachovaných pozostatkov brady Tycha Brahe, ktorá bola získaná z hrobu, keď bolo jeho telo exhumované poprvýkrát v roku 1901.
Aby sme definitívne dokázali alebo vyvrátili tieto dlho diskutované teórie, odobrali sme vzorky z brady, kostí a zubov Tycha Brahe, keď sme exhumovali jeho pozostatky v roku 2010. Zatiaľčo naše analýzy jeho zubov ešte nie sú dokončené, vedecké analýzy kostí a brady Tycha Brahe sú’ vysvetľuje Dr. Vellev.

Normálne koncentrácie ortuti


Hladina ortuti v brade Tycha Brahe boli skúmané Dr. Kaare Lund Rasmussenom, profesorom chémie na Univerzite v južnom Dánsku a Dr. Janom Kučerom, profesorom jadrovej chémie z Inštitútu jadrovej fyziky v Prahe.
Zmerali sme koncentráciu ortuti použitím troch odlišných kvantitatívnych chemických metód v našich laboratóriách v Odense a Řeži a všetky testy odhalili rovnaký výsledok: že koncentrácie ortuti neboli dostatočne veľké na to, aby spôsobili jeho smrť’, hovorí Dr. Rasmussen.
V skutočnosti chemické analýzy kostí naznačujú, že Tycho Brahe nebol vystavený mimoriadne veľkému množstvu ortuti v posledných piatich až desiatich rokoch jeho života’, pokračuje Dr. Rasmussen, ktorý analyzoval vzorky kosti pomocou spektroskopie atómovej absorbcie studenej pary na Univerzite v južnom Dánsku.
Analýzy vlasov z brady boli vykonané použitím rádiochemickú neutrónovú aktivačnú analýzu a skenovanie protónovou mikrosondou v Řeži. Tieto odrážajú množstvo ortuti v posledných ôsmych týždňoch života Tycha Brahe a tieto analýzy ukazujú, že koncentrácie ortuti padajú z vysokého konca normálnej úrovne osem týždňov pred smrťou až k nízkemu koncu normálnej úrovne v posledných dvoch týždňoch pred smrťou’, vysvetľuje Dr. Kučera.

“Strieborný nos”, ktorý nebol

Nadôvažok k jeho brade, ďalším ústredným prvkom mýtu o Tychovi Brahe, ktorý bol podrobený kvantitatívnej analýze je jeho známy umelý nos. Tycho Brahe stratil časť svojho nosa v súboji v roku 1566. Podľa tradície protetický nos, ktorý nosil po zvyšok svojho života, mal byť vyrobený zo striebra a zlata.
Keď bol hrob Tycha de Brahe v roku 1901 poprvýkrát otvorený, jeho nosová protéza nebola nájdená, ale boli tu zelenkavé škvrny okolo nosovej oblasti – stopy po protéze.
Keď sme v roku 2010 exhumovali telo, odobrali sme malú vzorku kosti z nosa, tak že sme mohli preskúmať jej chemické zloženie. Naše analýzy prekvapivo odhalili, že protéza nebola vyrobená z tých kovov, ako sa predtým predpokladalo. Zo zeleného zafarbenia vyplynulo, že obsahovalo stopy rovnakého množstva medi a zinku, čo naznačuje, že protéza bola vyrobená z mosadze. Takže známy 

“strieborný nos” Tycha de Brahe napokon nebol vôbec vyrobený zo striebra’, vysvetľuje Dr. Vellev.

Rekonštrukcia tváre Tycha de Brahe

Keď mali prístup k jeho pozostatkom v roku 2010, výskumníci sa taktiež chopili príležitosti vykonať snímkovanie CT kostry Tycha de Brahe. Vedecký tím dúfa, že bude schopný na základe skenovania a jeho analýz zrekonštruovať tvár Tycha de Brahe.
Zdroj: Tycho Brahe was not killed by mercury poisoning, tests reveal

piatok 30. novembra 2012

Vojna medzi rozumom a náboženstvom



Agobard z Lyonu, "O krupobití a hrmení" (9. storočie)

Pred niekoľkými rokmi sa rozšírila určitá stupídnosť, keď uhynul nejaký dobytok, takže ľud vravel, že Grimaldus, vojvoda z Beneventa, mal vyslať svojich ľudí s práškom, ktorý mali rozprášiť po poliach a horách, lúkach a prameňoch – pretože bol nepriateľsky naladený voči najkresťanskejšiemu cisárovi Karolovi a dobytok uhynul vďaka tomuto rozhodenému prášku. Dopočuli sme sa a videli sme ako boli z tohto dôvodu zajatí mnohí ľudia, z ktorých niekoľkí boli zrazení a zabití, ale väčšina z nich boli priviazaní k doskám, hodení do rieky a zabití. A čo je skutočne zarážajúce, tí samí, ktorí boli zajatí poskytli dôkazy proti sebe, vypovedajúc že mali takýto prášok a že ho aj rozprášili. Preto takto diabol, keď jeho moc bola nimi prijatá vďaka tajnej a oprávnenej spravodlivosti Božej, dokázal do nich vstúpiť do takej miery, že sa až do bodu smrti sami stali falošnými svedkami proti sebe. A žiadne napomenutia ani mučenie ani samotná smrť ich neodradila od odváženia sa hovoriť tieto falošné svedectvá proti sebe.

Tomuto veril každý, takže zriedka sa našiel niekto, komu to pripadalo absurdné. Nezvážili racionálne, ako by sa takýto prášok, ktorý by mal zabiť len dobytok a nie zvyšok zvierat dal vyrobiť alebo ako by sa takýto náklad dal prenášať krížom-krážom cez oblasti tak rozľahlé, že ľud by ich nedokázal pokryť práškom, aj keby všetci muži a ženy z Beneventa, starí a mladí, mali prejsť cez oblasť s tromi plnými košmi prášku.

Tak nesmierna hlúposť už postihla narušený svet, že kresťania dnes veria veciam tak absurdným, že ešte nik pred nimi by nedokázal presvedčiť pohanov aby im verili, i keď títo pohania nepoznali Stvoriteľa všetkých vecí. Preto sme pri tejto príležitosti priniesli tento posledný incident do popredia nášho pojednania, pretože sa podobá téme o ktorej hovoríme a môžeme poskytnúť príklad hlúpeho zvodu a skutočného zmyslovzbavenia.

štvrtok 29. novembra 2012

Citát dňa - Spravodajské informácie získávané z ruského rádioďalekopisného spojenia Fish - prevaha kvantity nad kvalitou

Ako som sa už predtým zmienil, vnútorná sovietska rádioďalekopisná sieť bola zachycovaná počas 30-tych a 40-tych rokov 20. storočia Nemcami a po vojne Američanmi.

Zachytená otvorená rádiová prevádzka sa dotýkala ekonomických a vojenských záležitostí a mala životne dôležitý význam pri zisťovaní toho, čo sa dialo vo vnútri Sovietskeho zväzu.

Samozrejme spravodajské informácie pochádzajúce z ruskej Fish boli napokon prípadom víťazstva kvantity nad kvalitou. Takto sa o tom jasne hovorí v niektorých správach TICOM a zhoduje sa to aj s americkou hodnotiacou správou vyhotovenou počas obdobia začiatkov studenej vojny.

Alexis Dettmann, vedúci kryptoanalýzy v kryptoanalytickom centre nemeckej armády na Východe -Horchleitstelle Ost, hovorí v správe TICOM DF-112:

‘Monitorovanie a lúštenie internej rádiovej prevádzky nebolo v kompetencii jednotiek armádneho spojovacieho spravodajstva, ale nutne boli rozlúštené a vyhodnotené správy z interných sietí. Špeciálne úrady v bývalej nemeckej armáde sa potýkali medzi inými vecami aj s prijímaním správ pochádzajúcich z Baudotových zariadení, hodnotenie výsledkov samozrejme patrilo  do odlišného sektora. Dokonca aj v rokoch 1938/39 bolo zostrojené relatívne jednoduché zariadenie, ktoré umožnilo reprodukovať priamo na písacích strojoch baudotovské správy, ktoré sčasti bývali vysielané vysokorýchlostnými vysielačmi. Výsledky z pohľadu obsahu vonkoncom nekorešpondovali s očakávaniami. Z celej s veľkými nákladmi monitorovanej prevádzky prinajlepšom 10% bolo užitočné pre ekonomických leaderov, zatiaľčo vojensko-politické záležitosti tvorili menej než 1%.. Hlavná časť z týchto správ bola podobná obsahu správ telefonického spojenia ďalekého dosahu a obsahovala súkromné a obchodné záležitosti. Zistilo sa, že všetky tieto obvody boli nielen monitorované a kontrolované NKVD, ale tiež v mnohých prípadoch boli ňou vedené a že so všetkou pravdepodobnosťou bola GUP-NKVD taktiež v značnej miere zodpovedná za uvedenie kryptografického materiálu pre vnútornú rádiovú prevádzku.’

Otto Buggisch, člen oddelenia šifrovacích strojov v spojovacej spravodajskej službe nemeckej armády, udáva rovnaké percento v správe TICOM I-58:

Ďalej o ruskom Baudote – B. vraví, že z In 7/VI (armádneho spojovacieho spravodajstva) s ním do skupiny IV. prišiel istý Dipl. Ing. Gramberg a jeho schopnosti boli využité na preklad zachyteného otvoreného textu v ruskom baudotovom kóde. ‘’ 90% z neho boli nedôležité informácie’.

Relatívny nedostatok dôležitosti každej jednotlivej správy bol rozpoznaný rovnako aj Američanmi. Podľa  oficiálnej histórie NSA ‘The Invisible Cryptologists: African-Americans, WWII to 1956’:

‘Snaženie ASA vyťažiť ruskú otvorenú rádiovú prevádzku započalo v roku 1946 zameraním čiastočného úväzku niektorých lingvistov na cieľ. V tom čase samozrejme dôraz agentúry spočívajúci na preklade zašifrovaných správ a zamestanie vzácnych ruských lingvistov na otvorenom texte bol považovaný za neoprávnený. Neskôr v máji roku 1947 bolo snaženie v Pentagone revidované. Jednotlivci bez bezpečnostných previerok alebo s čiastočnými previerkami mohli preverovať veľké množstvo správ a všetko alebo tie časti z neho, ktoré posúdili že majú spravodajskú hodnotu prekladať. Do tejto skupiny boli zaradení Jakub Gurin, ruský lingvista ASA, ktorý do USA emigroval spolu so svojimi rodičmi vo veku 3 rokov.

……………………………………………………………………………………………………………………………………………

Od zaujatia agentúry pod vedením Williama Friedmana jej poslaním bolo lúštenie kódov a šifier. Ak raz bol odhalený náležitý text, boli preložené jednotlivé správy a po vykonaní spracovania vybrané správy boli publikované na kartách rozmeru 3" x 5". Zatiaľčo jednotlivé rozlúštené správy mohli byť mimoriadne hodnotné, obsahom otvoreného textu bol najčastejšie predpripravené stavové správy, ktoré ak sa uvažovali jednotlivo boli bezvýznamné. Jack Gurin bol presvedčený, že ak by sa tieto správy zostavili a analyzovali ako jeden celok, mohli by priniesť hodnotné informácie o sovietskych obranných schopnostiach.



Pre Nemcov ako aj pre Američanov bola obmedzená hodnota jednotlivých správ vyvážená obrovskými objemami zachytených správ.

Správa FMS P-038 s názvom ‘German Radio intelligence’ vypovedá o tom: ‘Na experimentálnej stanici objem záznamov, ku ktorým bol umožnený prístup sekciám kryptoanalýzy a vyhodnocovania Kryptografického oddelenia ozbrojených síl a vyhodnocovacieho riadiaceho centra OKH, tvoril v priemere desať miliónov prenosov denne.

Informácia o angloamerickom odposluchu sa nachádza v správe o histórii NSA pod názvom:‘On Watch: Profiles from the National Security Agency’s past 40 years’:

‘Ako doplnok k ručnému telegrafickému spojeniu používali sovieti medzi iným značné množstvo [vystrihnuté]. Problém týkajúci sa sovietskeho otvoreného textu bol od začiatku príbehom úspechu SIGINT, počínajúc návrhom elektro-mechanického výpočtového zariadenia, ktoré  dokázalo spracovať každý nový sovietsky vývoj až po prácnu analýzu zachytených komunikácií. Spoločná americko-britská spolupráca namierená voči týmto komunikáciám v 40-tych rokoch 20. storočia viedla k obrovskému objemu zachytených správ a k novým inžinierskym výzvam tvárou v tvár rozvíjajúcich sa sovietskych [vystrihnuté] techník.

V tom čase Spojené štáty a Británia spolu spracovávali mesačne až dva milióny otvorených správ, správ obsahujúcich všetko od peňažných poukážok až po narodeninové pozdravy. Produkčná úloha  bola mimoriadne náročná vrátane analytikov ručne sa prehrabávajúcich cez hory  okopírovaných stránok, starostlivo prezerajúcich milióny správ. [vystrihnuté] Toto množstvo vynaloženej práce viedlo k takmer encyklopedickým znalostiam o tom, čo sa dialo v Sovietskom zväze. Viac než 95 percent z toho, čo Spojené štáty vedeli o sovietskom  zbrojárskom systéme v 40-tych rokoch 20. storočia pochádzalo z a analýzy prevádzky otvoreného rádioďalekopisného spojenia. Takmer všetko čo sa americkí politickí predstavitelia dozvedeli o sovietskej jadrovej energii a o programoch jadrových zbraní pochádzalo z [vystrihnuté] prevádzky rádioďalekopisného spojenia, výsledky vhodného skladania  dokopy mozaiky zloženej z tisícok tenkých, vybraných kúskov tajničky.’

streda 28. novembra 2012

Citát dňa - Nedôveruj faxu, súdruh!

 Bezdrôtový prenos obrázkov bol používaný na vojenské účely v II. svetovej vojne všetkými mocnosťami a aj ich spravodajskými agentúrami. Samozrejme rádiofaxové komunikácie sa dali odposlúchávať…
Počas II. svetovej vojny mal Sovietsky zväz niekoľko rádiofaximileových staníc. Ich vysielania boli zachycované nemeckými spojovacími spravodajskými službami OKH/GdNA Skupina VI a Wa Pruef 7/IV. Podľa povojnových správ obsahovali ‘ručné prepisy komunikácií, strojopisné texty, náčrty a meteorologické mapy’‘technické diagramy a tabuľky’.
Toto nebolo naposledy čo boli narušené takéto rádiofaxové spoje komunistických krajín. Podľa knihy Matthew M. Aida ‘The secret sentry’, p. 142 po tom, čo bola severokórejcami zajatá loď USS Pueblo v roku 1968, odposlúchavacia stanica USAF v Japonsku zachytila ako sú jej prísne tajné dokumenty prenášané na rádiofaxovej linke Pchongjang-Moskva.

Zdroj: Don’t trust the fax comrade!

štvrtok 22. novembra 2012

Citát dňa - Hitlerova úvaha o Cirkvi u šálky čaju

"Církev nebo ne?" přemítal 13. prosince 1941 Adolf Hitler v jedné chvíli pohody. U čaje, v důvěrném kruhu svých nacistických kolegů, zabloudily vůdcovy myšlenky k problému náboženství. V mladších letech byl pro něj nejlepším řešením dynamit. Později se jeho linie změnila. Nabádal v duchaplných úvahách svých šest divizí SS, aby neposlouchaly žádnou církev a přesto s horoucí duší pochodovaly smrti vstříc. Nebo se obracel ke Kristu, tomu Árijci a ke sv. Pavlu, tomuto prototypu bolševika s jeho kontakty na kriminální podsvětí.
Nevíme, zda jeho soudruzi, kteří nebyli o nic méně fanatičtí než on sám, si až pak dali do čaje cukr a zamíchali si ho, když Hitler svou řeč náhle přerušil.
Jeho apoštolové museli věřit tomu, co řekl. Věřili dobyvateli, který se pro ně namáhal, aby vybudoval stát bez ohledu na zájmy náboženských vyznání. Jinak jednal Mussolini, který tím udělal chybu. "Duce", jak se vyjádřil Hitler, by byl udělal lépe, kdyby se byl soustředil na vlastní revoluční kurs. A pak vůdci uniklo: "Byl bych vpochodoval do Vatikánu a celou společnost odtud vyhnal! Pak bych řekl: 'S prominutím, zmýlil jsem se!' Ale byli by pryč!" V roce 1941 dosud tato strategie v Hitlerově mysli ještě zcela neuzrála, ale i když se nebere v úvahu přehánění způsobené velikášstvím, odpovídá to, co je zde uvedeno, naprosto jeho skutečnému chování.
Takto autenticky, totiž tak hrubě, cynicky a brutálně se Hitler vyjádřil ovšem jen v užším kruhu. Ve vnějším světě se choval naproti tomu jinak. Pokud sloužilo jeho účelu, mohl beze všeho dále ujišťovat věřejnost, že respektuje stávající náboženství, soukromě vyjadřoval organizaci římské církve vypočítavě uznání. Jako břichomluvec mluvil vůdce mnoha hlasy dokonalého lháře.

z knihy Peter Godman, Vatikán a Hitler, Praha: Deus, 2008, 1. vyd., 192s., s.7

streda 21. novembra 2012

Citát dňa - Eugenika a sociálny darwinizmus


Larson, E. J.: Evolúcia (Neobyčajná história jednej vedeckej teórie), Bratislava: Slovart, 2006, ss. 183-189-196:
„Všetko takéto uvažovanie typu „prežitie najvhodnejších – najzdatnejších“ aplikované na ľudskú spoločnosť a ľudské správanie sa medzi jeho kritikmi stalo známe pod pojmom „sociálny darwinizmus“, a to aj napriek tomu, že jeho korene siahali pred Darwina. Keďže však sociálny darwinizmus čerpal energiu z vedeckej autority darwinizmu, jeho rozvoj vstúpil do širšej histórie evolučného myslenia.

VÝHONKY SOCIÁLNEHO DARWINIZMU

Korene kontemplatívneho myslenia, ktoré sa stalo duchom doby, treba hľadať ďaleko pred vydaním knihy O pôvode druhov. Darwinizmus naozaj predstavoval jednoducho iba jeden z mnohých logických postupov, ktoré akceptovali, že súťaženie medzi ľuďmi alebo medzi skupinami ľudí je sociálne prospešné, a čoraz väčšmi prenikali do západného myslenia. Koncom 18. storočia Adam Smith argumentoval, že ekonomický pokrok závisí od individuálnej kompetície. Viera v prirodzenú harmóniu ľudských interakcií mu dodávala nádej, že z voľného laissez-faire kapitalizmu budú mať všetci ľudia zážitok. Thomas Malthus, ktorý voľný kapitalizmus velebil, rýchlo spozoroval, že v každej sociálnej súťaži musia niektorí jedinci získať a iní stratiť, a to v dôsledku obmedzených zdrojov. Odvolávajúc sa na proces ako na „zápas o existenciu“ (prinajmenšom v kontexte primitívnych ľudských societ) Malthus písal o „ostni nevyhnutnosti“, ktorý vyšpára z ľudí to najlepšie.16 Herbert Spencer začal už v roku 1851 vo svojej prelomovej knihe Sociálna statika načrtávať koncept, že prírodný výber, ktorý nazýval „prežívanie najvhodnejších“, pracuje ruka v ruke s principiálne lamarckovským typom evolúcie a v priebehu času generuje ľudský pokrok. Keďže neprestajne vytrieďuje nevhodných, Spencer vnímal výber ako niečo, čo udržiava kvalitu človeka.
Darwin svojou knihou O pôvode druhov posunul myšlienkový pochod o kritický krok dopredu, pretože kompetíciu prezentoval ako niečo, čo vytvára vhodnejšie variety, rasy a napokon druhy. Spencer aj mnohí iní viktoriánski sociálni vedci si rýchlo osvojili kľúčový darwinovský náhľad, že všetky aspekty ľudskej povahy a správania, rovnako ako všetko ostatné v biologickom svete, vznikajú a vyvíjajú sa prostredníctvom selekcie jedincov, ktorí sa vyznačujú určitými vlastnosťami, a to bez ohľadu na zdroj premenlivosti (či už náhodu, získané vlastnosti, vnútorné faktory, alebo dokonca Boha). Z tejto zákonitosti nejestvovala nijaká výnimka, dokonca ani altruistické správanie či viera v božstvo – Darwin sa v knihe Rodokmeň človeka pokúšal oboje vysvetliť významom pre prežitie jedinca či skupiny. To bol sociálny darwinizmus v najširšom zmysle a v Európe i Amerike jeho vplyv presiakol do sociálnych vied i všeobecnej kultúry.
Darwin nebol v hľadaní evolučných vysvetlení ľudskej povahy vonkoncom sám. V hľadaní živočíšneho pôvodu ľudských mentálnych vlastností sa k nemu pridal jeho britský učeník George Romanes, ako aj iní sociálni vedci v Európe a Spojených štátoch amerických. Ďalší Darwinov nasledovník (podľa vlastných slov), talianský kriminológ Cesare Lombroso, sa pozrel na vec z opačného konca – výrazne antisociálne správanie vnímal ako návrat k divým predchodcom človeka. Vysvetľoval, že rodení zločinci, kriminálne vyšinutí a epileptici jednoducho zlyhali vo vývoji a nedosiahli evolučnú úroveň vlastnej rasy, a tak zostávajú pozadu ako „morálni imbecili“.17
Lambrosove teórie pritiahli koncom 19. storočia veľa nasledovníkov, v tom čase totiž európski aj americkí sociálni vedci zápasili s výkladom - ako sa zdalo – explózie zločinnosti, duševných chorôb, mentálnej retardácie a chudobou, ktorá sužovala spoločnosť. Uvažovali, že civilizácia sa vyvíja z agrárneho životného štýlu na industriálny tak rýchlo, že rastúce množstvo ľudí nedokáže dedične držať krok.
Industrializácia a urbanizácia koncom 19. storočia transformovali západnú Európu i Spojené štáty. Prudko sa rozvíjala manufaktúrna výroba, ľudia sa tlačili vo veľkých mestách. Vražedná kompetícia v podnikaní sa ospravedlňovala sociálnym darvinizmom, ktorý sa stal aj podkladom pre znevažovanie vládneho úsilia pomáhať tým, ktorí to potrebujú. „'Nemajú prácu', hovoríte,“ posmieval sa Spencer tým, čo sa domáhali pomoci pre narastajúcu londýnsku spodinu. „Povedzte radšej, že buď odmietajú pracovať, alebo sa z nej sami rýchlo vyradia. Sú to jednoducho darmožráči, ktorí tak či onak žijú len tak pre nič za nič.“18 Vyhlasoval, že pokroky civilizácie umožňujú nevhodným prežívať i množiť sa, takže hrozí, že zmietnu tých, čo zodpovedajú za vytváranie modernej civilizácie. Aby sa dosiahla náprava, Spencer naliehal na vládu, nech prestane zasahovať do ekonomických a sociálnych záležitostí. Tvrdil, že regulácia spomaľuje pokrok, pričom verejné programy zamerané na zdravotníctvo a dobročinnosť z dlhodobého hľadiska ľudstvo poškodzujú, pretože ochraňujú a množia nevhodných.
Sociálny darvinizmus mal advokátov po celom západnom svete. Americký politický ekonóm William Graham Sumner napríklad presadzoval heslo „zakoreň, nahrab si, alebo zdochni“ a charakterizoval kompetíciu ako „železnú ostrohu, ktorá ženie rasu za všetkým, čo kedy dosiahla“. V jednej eseji z roku 1881 zdôraznil, že do prirodzeného zápasu o existenciu by nemala zasahovať ani verejná, ani súkromná charita: „Zákon prežívania najvhodnejších nevytvoril človek, takže človek ho nemôže ani zrušiť. Môžeme doň iba zasahovať a produkovať prežívanie najvhodnejších.“19 Podobné argumenty použila aj Darwinova prekladateľka Clémence Royerová v dlhom predslove k francúzskemu vydaniu O pôvode druhov, jako aj vo svojej knihe z roku 1870 Pôvod človeka a spoločností.
Sociálny darvinizmus ovplyvnil aj všeobecnú kultúru. Kapitalisti „zlatého veku“, ako například John D. Rockefeller a James J. Hill, verejne odôvodňovali svoje monopolistické praktiky v podnikaní v zmysle konceptu prežívania najvhodnejších. Oponenti verejných zdravotných a sociálnych programov ťažili zo sociálneho darvinizmu a vyhlasovali, že osobná sloboda si nevyžaduje nič menej ako koniec sociálnej legislatívy. Sudcu Najvyššieho súdu USA Olivera Wendela Holmesa to viedlo k tomu, že sa trpko posťažoval: „Štrnásty dodatok [federálnej ústavy] neuzákoňujeSociálnu statiku pána Herberta Spencera.“ Holmes však napísal tieto slová v rámci nesúhlasného názoru. Väčšina sudcov v prelomovej kauzeLockner v. New York aplikovala v odôvodnení zrušenia štatútu štátnej ochrany robotníkov sociálny darvinizmus.20 S témami sociálneho darvinizmu narábali vo svojich kompozíciách aj nespočetní spisovatelia, hudobníci a iní umelci. Medzi nejznámejšie príklady patria Theodore Dreiser, Edith Whartonová a Richard Wagner. Klasický literárny scenár opisoval štyroch stroskotancov na palube záchranného člna – ide o populárny príbeh Stephena Crana Otvorený čln z roku 1897, v ktorom spisovateľ skúmal charakterové vlastnosti ľudí najvhodnejších na prežitie v zovretí nevšímavosti prírody. Brutálna sila na konci príbehu prehráva.
Zatiaľ čo sociálny darvinizmus neakceptovali všetci evolucionisti, mnohí sociálni darvinisti sa pri obhajovaní svojich ekonomických a sociálnych názorov odvolávali na evolučnú vedu. Historici si správne kladú otázku, do akej miery striktne darvinovská teória evolúcie túto sociálnu rozpravu urýchlila, no jedno je isté: evolučný naturalizmus a selekcionizmus tvorili podklad pre jej veľkú časť.

Darwin sice vo svojej teórii evolúcie zdôrazňoval formatívnu úlohu kompetície medzi jedincami, tá však nebola pre mnohých sociálnych darvinistov konca 19. storočia jediným bitevným poľom. Niektorí, napríklad Haeckel v Nemecku a Georges Vacher de Lapouge vo Francúzsku, považovali v evolúcii človeka za rozhodujúcejšiu kompetíciu medzi rasami, a nie nejaké zvyškové formy interpersonálnej kompetície. Kým Spencerov dôraz na individuálnu kompetíciu smeroval k minimalizácii úlohy štátu v spoločnosti, Haeckelov dôraz na rasovú a národnú kompetíciu smeroval k jej maximalizovaniu. Sociálny darvinizmus mal mnoho tvárí. Keď niektorí sociálni darvinisti volali po znížení zasahovania vlády do vnútroštátnych záležitostí, iní presadzovali imperializmus, kolonializmus a militarizmus v zahraničnopolitických záležitostiach. Charakteristickým znakom sociálneho darvinizmu sa stal vedecký rasizmus i militantný nacionalizmus a bolo prakticky jedno, či ich proponenti verili v lamarckistickú alebo darvinovskú teóriu evolúcie: obe mohli ospravedlniť rasizmus či nacionalizmus osôb, ktoré k týmto ideológiám tak či tak inklinovali.
Rasizmus tu bol, samozrejme, skôr jako sociálny darvinizmus, no podľa mnohých sociálnych darvinistov sa zdalo, že evolučná teória ich cit pre rasovú nadradenosť podporuje. Mnohí lamarckisti videli v rozmanitých ľudských rasách rozličné stupne lineárneho biologického vývoja, pričom taxonomický status každého z nich sa odrážal v jeho relatívnej kultúrnej úrovni. Medzi lamarckistov sa radil aj Spencer, ktorý nielenže bol presvedčený o hrierarchii rás na biologickom základe, ale domnieval sa tiež, že jedinci, ako dospievajú, rekapitulujú evolučnú históriu svojej rasy. „V raných rokoch prechádza každý civilizovaný člověk fázou povahy, akou sa prejavuje barbarská rasa, z ktorej pochádza,“ vysvetľoval. „Preto sú tie sklony ku krutosti, kradnutiu, klamaniu medzi deťmi také rozšírené.“21 Aj Haeckel so svojím lamarckistickým pohľadom rozdeľoval ľudstvo do zamotanej hierarchie vyvíjajúcich sa rás a druhov, pričom na vrchu bola podľa neho „germánska rasa v severozápadnej Európe a Severnej Amerike“.22
Sociálni darvinisti v Spojených štátoch, ako napríklad Sumner či známy lamarckistický geológ Joseph LeConte, z takých názorov ťažili při odôvodňovaní pokračujúceho politického zotročovania černochov na juhu USA po skončení občianskej vojny. „Negerská rasa je stále v detstve,“ vyslovil sa rodák z Georgie LeConte v roku 1892; „ešte sa nenaučila samostatne kráčať po chodníčkoch civilizácie.“23
Napriek Darwinovmu názoru, že evolúcia je skôr rozvetvená ako lineárna a že nič v jej podstate nie je progresívne, sa väčšina darvinistov priklonila k lamarckovskej protistrane, zastávajúc jedinú líniu ľudského vývoja. Podľa nich kvitli na konci tejto dlhej solitérnej vetvy niektoré belošské etnické podskupiny, pričom ich predpokladanú nadradenosť pripisovali najmä posilňujúcemu odhodlaniu žiť v studenom podnebí. „Vyhynutie vyplýva predovšetkým z kompetície kmeňa s kmeňom a rasy s rasou,“ napísal Darwin v knihe Rodokmeň človeka. „Keď civilizované národy prichádzajú do kontaktu s barbarmi, zápas je krátky, s výnimkou oblastí, kde smrtiace podnebie pomáha domorodej rase.“24 Lapouge bol v otázke, ktoré rasy by v pretrvávajúcom zápase o existenciu prevládli, menej optimistický ako Darwin. Antropológ Lapouge, ktorý nemal vo vlastnej krajine nijaké osobitné postavenie, ale zaznamenal dosť podstatný vplyv v Nemecku a Spojených štátoch, chorobne kalibroval rasové hierarchie na základe tvaru lebky, no mal obsesívne obavy, že nízke rasy so zaoblenou hlavou by mohli prebehnúť jeho nadradenú dlhohlavú „árijskú“ rasu. „Evolúcia sa odohráva všade okolo nás,“ vysvetľoval vo svojej knihe Árijec (1899). „Nevedie neurčito k lepšiemu, nevedie k ničomu.“25 Takéto obavy, dovedené do extrému malým zborom radikálnych evolucionistov, živili rasistický variant eugeniky, ktorý obhajoval vládne politiky etnického potláčania alebo eliminácie.
Hoci to z biologického hľadiska nemalo prakticky nijaký zmysel, niektorí sociálni darvinisti vyzývali na militaristickú kompetíciu medzi národmi. Darwin, Spencer, a dokonca aj Lapouge vehementne nesúhlasili a obávali sa, že vojna by oslabila civilizovanú spoločnosť, pretože o život by prišli aj najschopnejší mladí muži. Haeckel však jednako zastával názor, že silné zjednotené Nemecko by malo dominovať svetu. „Nikde v prírode,“ napísal vo svojej populárnej Histórii stvorenia, „taký idylický mier, o akom spievajú básnici, neexistuje; všade nachádzame zápas a úsilie zniesť zo světa susedov a protivníkov.“ Takže, zdôraznil, „celá história národov … musí byť vysvetliteľná prostredníctvom prírodného výberu. Vášeň a sebectvo – vedomé či nevedomé – je všade motivujúcou silou života.“26 Táto „sociálnodarvinistická“ vízia národného pokroku živila nemecký militarizmus vedúci až k prvej svetovej vojne. Počas tohoto krvavého konfliktu americký evolučný zoológ Vernon Kellogg, v tom čase na nevydarenej mierovej misii v Európe, dospel k záveru, že intelektuálne elity nemeckého dôstojníckeho zboru poháňal postoj vychádzajúci z „neodarwinistického zápasu o existenciu“.27 Pre Kellogga to bol hlboko znepokojujúci objav, ktorý čoskoro pomohol odštartovať v Spojených štátoch ľudové ťaženie proti evolučnej biológii.
Nacionalistická kompetícia, tak ako rasová kompetícia, a eugenické hnutie, ktoré nabralo spád po znovuobjavení Mendelových zákonov v roku 1900, tesne do seba zapadali. Eugenika sa rýchlo stala ohniskom aplikovanej evolúcie človeka a zostala ním prinajmenšom do tridsiatych rokov 20. storočia. Aplikovaná evolúcia človeka nadobudla dve navzájom sa dopĺňajúce podoby – pozitívnu eugeniku (čiže „viac detí od vhodných“) a negatívnu eugeniku (čiže „menej [detí] od vhodných“).28
To prvé bolo typicky dobrovoľné; to druhé napokon nanútené.



EUGENIKA V PLNOM ROZKVETE

Na začiatku 20. storočia energiou čerstvo nabité eugenické hnutie stavalo na priekopníckych snahách Galtona a Dugdala. Spoločnosť pre eugenickú výchovu, presadzujúca negatívnu eugeniku v Británii, si najala postaršieho Galtona, aby jej poslúžil jako čestný prezident. jako výskumná zložka spoločnosti slúžilo Galtonovo laboratórium pre národnú eugeniku pri University College v Londýne. Založil ho Galton spolu so svojím chránencom Karlom Pearsonom. Keď Galtonov prvý bratanec odstúpil, slúžil v rokoch 1911 až 1925 ako prezident spoločnosti prostredný syn Charlesa Darwina Leonard. Vedúca americká eugenická organizácia Eugenics Record Office pri genetickom laboratóriu Carnegieho inštitútu v Cold Spring Harbor v roku 1915 upravila a distribuovala Dugdalovu klasickú štúdiu o dedičnej degenerácii.
Upravená štúdia rodiny Jukeovcov odhalila veľa o transformácii v sociálno-ekonomickom myslení, ktoré vzniklo po vzostupe mendelizmu. Tam, kde Dugdalova pôvodná kniha kategorizovala rodinných príslušníkov podľa ich sociálneho správania, upravené vydanie ich zatriedilo na základe predpokladaných duševných schopností. Nová štúdia, ktorá zahŕňala o dvetisíc rodinných príslušníkov viac (väčšinou žijúcich), dospela k záveru, že „viac jako polovica Jukeovcov bola, alebo je slabomyseľná“.29 Toto zistenie bolo významné pretože eugenici považovali „slabomyseľnosť“, ku ktorej patrili rozličné úrovne mentálnej deficiencie, za zdedenú mendelovskú vlastnosť. „Keby mala rodina Jukeovcov normálnu inteligenciu, zmena prostredia by urobila zázraky,“ vysvetľoval psychológ Henry H. Goddard z prestížnej Výchovnej školy pre slabomyseľných chlapcov a dievčatá z Vinelandu, New Jersey. „Ale ak boli slabomyseľní, tak nijaké dobré prostredie z nich nemohlo urobiť nič len slabomyseľných.“30 Eugenici predpokladali, že nízka inteligencia plodí antisociálne správanie, a jeho šírenie oslabuje rasu. Upravená štúdia podľa toho odporúčala permanentnú pohlavnú segregáciu alebo sterilizáciu všetkých Jukeovcov (tam, kde Dugdale predpísal pre mladších Jukeovcov zmenu prostredia). Štúdia z roku 1915 odrážala prostriedky a ciele vyzretého eugenického hnutia.
Prvou úlohou, pred ktorou stáli eugenetici, bolo identifikovať tých, čo sa nemali reprodukovať. Hlavným cieľom sa stali dedičné podoby duševných porúch a nedostatkov. Goddard sústredil svoju pozornosť na tých, ktorí boli považovaní za duševne zaostalých, stanovil mentálny vek trinásť rokov za najnižšiu vhodnú úroveň pre reprodukciu, a zaviedol pojem „moron“ (z gréckeho výrazu znamenajúceho „bláznivý“), ktorý slúžil na identifikáciu dospelých, duševné schopnosti ktorých boli pod týmto minimom.31 Z Francúzska importoval Binetov-Simonov inteligenčný test ako prostriedok na vypočítanie mentálneho veku čiže budúce „IQ“.
Niektorí eugenici, ovplyvnení Lombrosovou prácou v Taliansku, sa tiež zamerali na recidivujúcich kriminálnikov, prostitútky a ostatných, ktorí pravidelne prejavovali určité, zrejme dedičné, nežiaduce sociálne správanie. Fyzické ťažkosti, jako napríklad epilepsia, dedičná slepota a rozmanité veľké deformácie boli tiež vyčlenené ako podklad na reštrikciu. Niektorí nadšenci žiadali rozhodiť siete ešte ďalej: žurnalista H. L. Mencken iba položartom navrhol program masovej sterilizácie poľnohospodárskych nájomcov pôdy na americkom juhu.32 Ešte aj osobitný vyšetrovací výbor Americkej neurologickej asociácie, správa ktorej ostro kritizovala eugenický exces v Spojených štátoch, odporúčal pre určité druhy invalidity sterilizáciu, a to vrátane niektorých dedičných foriem duševnej choroby a retardácie, „invalidných degeneratívnych chorôb uznaných za dedičné“ a epilepsie.33
Veľa historických analýz venovaných týmto záležitostiam sa sústreďuje na donucovacie štátne programy, ktoré boli vytvorené na zastavenie rozmnožovania osôb klasifikovaných jako duševne narušené alebo zaostalé. Goddard a riaditeľ Eugenics Record Office Charles Davenport (uznávaný genetik) obhajovali obmedzenia sobášov, nanucovali segregáciu počas reprodukčného veku i povinnú sterilizáciu. Iní ponúkali drastickejšie opatrenia vrátane infanticídy a eutanázie. Vo Francúzsku Lapouge ponuro varoval pred budúcou „hromadnou extermináciou celých národov“, keby vláda zlyhala pri zavádzaní striktných limitov na rozmnožovanie ľudí.34 Keď na tieto výzvy zareagovalo dostatočné množstvo zdravotníckych funkcionárov, odborníkov na duševné zdravie, lekárov a sociálnych reformátorov (medzi nimi mnoho žien), strojcovia zákonov a vládni lídri odpovedali. Takmer každý americký štát vydržiaval inštitúcie na nútenú segregáciu ľudí trpiacich zdedenou invaliditou a v období rokov 1900 až 1935 až tridsaťdva štátov uviedlo do platnosti zákony o nútenej sterilizácii. Napokon bolo v Spojených štátoch na základe týchto zákonov sterilizovaných vyše šesťdesiattisíc ľudí, z toho len v Kalifornii vyše dvadsaťtisíc.35 Väčšinou išlo o pacientov alebo rezidentov štátnych mentálnych inštitúcií, niektoré programy však zasiahli aj zločincov či epileptikov.
Keď v roku 1933 prešiel v Nemecku zákon na prevenciu proti geneticky chorému potomstvu, osvojila si legislatívu eugenickej sterilizácie každá nordická krajina. Nemecký zákon, ktorý vo všetkom zachádzal najďalej, oprávňoval sterilizovať osoby určené tribunálmi genetického zdravia ako trpiace rodovou slabomyseľnosťou, schizofréniou, manickou depresiou, ťažkými fyzickými deformáciami, zdedenou epilepsiou, Huntingtonovou choreou (tanec svätého Víta), dedičnou slepotou alebo hluchotou či ťažkým alkoholizmom. „Musíme chápať, že títo nízki ľudia sa nebudú rozmnožovať,“ vyhlasoval v tom čase uznávaný nemecký biológ Erwin Baur. „Nikto neschvaľuje nové sterilizačné zákony väčšmi ako ja, ale musím znova a znova opakovať, že tvoria iba začiatok.“36 V rokoch 1933 až 1939 bolo na základe týchto zákonov sterilizovaných okolo tristotisíc ľudí, potom ich nahradil program eutanázie zameraný na očistenie Vaterlandu od mentálne hendikepovaných „detí“.
V roku 1914 navrhol Davenportov Eugenics Record Office súborný štátny program zameraný na sterilizáciu jednej desatiny populácie, a to z každej generácie. „Keby sa práca mala začať v tomto desaťročí, vyžadovala by, podľa konzervatívnych odhadov budúceho počtu obyvateľov, počas tohoto obdobia sterilizáciu približne pätnástich miliónov (15 000 000) osôb,“ vysvetľovala správa Eugenics Record Office. „Na konci by sme skresali dedičnosť súčasnej 'potopenej desatiny' a začali druhú periódu eugenicky ešte účinnej decimálnej eliminácie.“ Publikácia tvrdila, že spoločnosť by elimináciu tejto „najmenej hodnej desatiny“ isto podporila, a keďže 'verejná mienka je v podpore opatrení jednotná, každý rok by mohlo byť s rovnakou bezpečnosťou odseknuté väčšie a väčšie percento.“37
V Amerike sa sice až taký masový program nekonal, no Najvyšší súd Spojených štátov amerických potvrdil ústavnosť modelového eugenického štatútu o sterilizovaní pacientov a rezidentov štátnych mentálnych inštitúcií, ktorý vypracoval Eugenics Record Office, a vo Virgínii aj vstúpil do platnosti. „Pre celý svet je lepšie, ak namiesto čakania na zločiny degenerovaného potomstva alebo ponechania, aby v dôsledku svojej imbecility hladovali, spoločnosť dokáže predchádzať zrodu tých, ktorí sú zjavne nevhodní, lebo sú pokračovateľmi svojho druhu,“ napísal Justice Holmes pre súd v roku 1927. Odvolávajúc sa na žalobkyňu Carrie Buckovú, jej matku Emmu a jej malú dcéru Vivian Holmes uzavrel: „Tri generácie imbecilov stačia.“38
Tieto donucovacie programy a návrhy predstavovali iba najsmutnejšie preslávené produkty eugenického hnutia. Eugenici sa tiež snažili vzdelávať verejnosť o svojich teóriách – predovšetkým, aby si osvojila eugenické praktiky dobrovoľne. Občianska biológia, najlepšie predávaná stredoškolská učebnica tej doby v Spojených štátoch, obsahovala časť o eugenike, ktorá identifikovala mentálnu zaostalosť, alkoholizmus, sexuálnu nemorálnosť a kriminalitu jako dedičnú. Súčasne ponúkala „opatrenie“ pohlavnej segregácie a sterilizácie týchto invalidov a nabádala študentov, aby si vyberali eugenicky „zdravých partnerov“.39 Niektorí teologicky liberálni protestantskí duchovní v Británii a Spojených štátoch začali s pokusmi vyžadovať potvrdenia o eugenickej zdatnosti ako podmienku pre sobáš v kostole.
Nemý film Čierny bocian z roku 1917 ponúka veľavravný príklad obhajovania eugeniky zo Spojených štátov. Tento dlhometrážny film z producentskej dielne filmovej spoločnosti vydavateľa Williama Randolpha Hearsta, založený na skutočných praktikách eugenicky mysliacich chicagských pôrodníkov, explicitne nabádal páry, aby pred sobášom podstúpili fyzické vyšetrenie zdatnosti, a rodičov, aby dovolili svojim dysgenickým novorodencom umrieť. Začína sa scénami o ľuďoch, ktorí by sa nemali páriť: tackajúcim sa opilcom, pouličným žobrákom, chlapcom s barlami, flirtujúcim dievčaťom v zariadení pre mentálne postihnutých – všetci boli vo filme opisovaní ako „obete dedičnej duševnej alebo telesnej choroby“. Tieto scény sa striedajú so scénami ukazujúcimi šťastnú hrajúcu sa mládež, z ktorých vidno, že deti sú telesne i duševne zdravé. Hlavnou zápletkou filmu je zdanlivo zdravý muž, ktorý nesie takzvanú dedičnú škvrnu. Ožení sa bez toho, aby nevestu o svojej škvrne informoval, a majú dieťa, ktoré sa narodilo s telesnou chybou. Lekár matku nabáda, aby nechala novorodenca zomrieť, či už tak, že sa nebude oň starať, alebo smrteľným medicínskym prípravkom. Súhlasí, ale najskôr chce mať víziu budúcnosti dieťaťa. V mladosti je na posmech, lebo kríva a na chrbte má hrb. V dospelosti sa uchýli k zločinu a zmocní sa ho zúfalstvo. Napokon splodí podobne invalidné dieťa. „Boh mi ukázal víziu života môjho dieťaťa,“ vyhŕkne matka vo vyvrcholení filmu. „Ušetríte ho takého osudu,“ hovorí doktorovi, ktorý reaguje na matkinu prosbu eutanáziou dieťaťa.40
Eugenika a sociálny darwinizmus stratili takmer rovnako rýchlo, ako ju získali. V skutočnosti nikdy nepritiahli z radov verejnosti široké davy prívržencov. Dokonca aj počas rozkvetu populárny britský esejista G. K. Chesterton zavrhoval eugeniku jako podlý elitársky „žart“, ktorý sa, stručne povedané, „zmenil z bláznivého nápadu na módu“.41 Sociálny darwinizmus bol pre kritikov ešte atraktívnejší a dočkal sa ešte väčšej dávky výsmechu. No keďže nemusel čeliť nijakej organizovanej opozícii, mohla silno motivovaná eugenická klika istý čas držať opraty pevne v rukách. Vytrvalú organizovanú opozíciu proti eugenike ponúkala iba rímskokatolícka cirkev – prevažne na základe náboženských, a nie vedeckých, pohnútok – pričom tam, kde mali katolíci významný politický vplyv, neprešli do jurisdikcie nijaké zákony o eugenickej sterilizácii. Príležitostne – keď to zasahovalo do ich záujmov – odporovali eugenickej legislatíve praktikám sociálneho darwinizmu aj odbory, organizácie zamerané na ochranu občianskych práv a občianskych slobôd i niektoré teologicky konzervatívne protestantské náboženské obce. S výnimkou Nemecka nemala eugenika nikde dostatočný záber, aby mohla svojich odporcov prekonať. V britskom parlamente napríklad jeden mimoriadne kritický radový poslanec, liberálny bratanec Leonarda Darwina Josiah Wedgwood, takmer jediným hlasom udržiaval v rokoch 1912 a 1913 priechodnosť eugenickej legislatívy podporovanej jeho vlastnou vládnucou liberálnou stranou. V dvadsiatych rokoch 20. storočia sa začala ľudová i odborná mienka hromadne otáčať proti eugenike i sociálnemu darwinizmu. Inteligenčné testy uskutočnené americkou armádou ukázali alarmujúco nízke skóre, najmä medzi imigrantmi z južnej Európy. Spočiatku to vyvolalo výzvy na eugenické vyraďovanie, ktoré prispelo k uzákoneniu etnických reštrikcií uvalených na imigráciu americkou vládou v roku 1924, no po čase tieto výsledky pomohli pretrhnúť vnímané spojenie medzi nízkym IQ a degeneráciou. Mnohí vojaci s nízkym IQ dobře slúžili svojej krajine vo vojne, a pravdepodobne aj v mieri. Nová generácia sociálnych vedcov vedená americkými antropológmi Franzom Boazom a Margaret Meadovou spochybnila domnienky o dedičnosti ako niečoho so zásadným významom pre eugeniku a sociálny darwinizmus. Svetová ekonomická kríza, ktorá sa začala koncom dvadsiatych rokov a pretrvávala aj v tridsiatych rokoch, spôsobila, že ľudia začali spochybňovať jednoduchú rovnicu medzi dedičnou zdatnosťou a sociálnym a ekonomickým úspechom. Odhalenie škandalóznych nacistických praktík koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov posunulo mnohých prominentných eugenikov od presadzovania nútenej sterilizácie k obhajovaniu dobrovoľného obmedzovania rodivosti. Zahanbený Carnegieho inštitút napokon v roku 1940 Eugenics Record Office zatvoril. Niekde počas tohoto procesu aj väčšina genetikov potichu opustila módnu eugeniku a prešla k víťaznej strane.42 Takmer jednohlasne pripúšťali, že genetická báza ľudského správania je jednoducho príliš zložitá, aby sa dala zvládnuť selektívnym rozmnožovaním. V polovici 20. storočia sa už pri vysvetľovaní ľudského konania nehovorilo o rozhodujúcej úlohe prírody, ale výchovy. Eugenika a sociálny darwinizmus vyšli na posmech.

z knihy Bauman, Z.: Modernosť a holokaust, Bratislava: Kalligram, 2002, s.108-110:
„V tejto koncepcii sociálneho inžinierstva jako vedecky podloženej práce zameranej na vytvorenie nového a lepšieho poriadku (práca, ktorá nevyhnutne obsahuje aj separáciu, či ešte lepšie elimináciu rušiacich faktorov) rasizmus naozaj rezonoval so svetonázorom a praxou modernosti. Aspoň v dvoch vitálnych ohľadoch.
Po prvé, s osvietenstvom prišla korunovácia nového božstva – prírody, spolu s legitimizáciou vedy ako jej jediného ortodoxného kultu, a vedcov ako jej prorokov a kňazov. V princípe, sa všetko otvorilo objektívnemu skúmaniu, všetko sa dalo, v princípe, zistiť – a to objektívne a pravdivo. Pravda, dobro a krása, to, čo je, a to, čo by malo byť, sa stali legitímnymi objektmi systematického, presného pozorovania. A teda mohli byť legitimizované len objektívnymi poznatkami, ktoré boli výsledkom takéhoto pozorovania. V závere veľmi presvedčivo zdokumentovaných dejín rasizmu George L. Mosse píše „je nemožné oddeliť bádanie osvietenských filozofií o prírode od ich skúmania morálky a ľudského charakteru. … [od] začiatku... si prírodné vedy a starobylé morálne a estetické ideály podávali ruky“. V podobe, ktorú vyformovalo osvietenstvo, bola vedecká aktivita poznačená „úsilím presne určiť miesto človeka v prírode pomocou pozorovania, merania a porovnávania skupín ľudí a zvierat“ a „vierou v jednotu tela a mysle“. To posledné sa (...)
Rasizmu stačilo len postulovať systematickú a geneticky reprodukovanú distribúciu tých materiálnych atribútov ľudského organizmu, ktoré boli zodpovedné za charakterové, morálne, estetické, či politické črty. Dokonca aj túto prácu už však za nich vykonali vážení a oprávnene uznávaní pionieri vedy, ktorí sa zriedka, ak vôbec objavujú medzi apoštolmi rasizmu. Pozorujúc realitu tak, ako sa im javila, sine ira et studio, ťažko mohli nepostrehnúť hmatateľnú, materiálnu, bezpochyby „objektívnu“ nadradenosť Západu nad zvyškom obývaného sveta. Otec vedeckej taxonómie Linné zaznamenal rozdiely medzi obyvateľmi Európy a Afriky s tou istou svedomitou presnosťou, ktorú aplikoval pri opise rozdielu medzi mäkkýšmi a rybami. Nemohol a neopísal bielu rasu ináč ako „vynaliezavú, dômyselnú, usporiadanú a spravovanú zákonmi...“ Naopak, černosi sú obdarení všetkými negatívnymi vlastnosťami, čím potvrdzujú nadradenosť druhej rasy: považujú ich za lenivých, zákerných, neschopných vládnuť si.“ Otec „vedeckého rasizmu“ Gobineau nepotreboval veľa predstavivosti, aby opísal čiernu rasu ako málo inteligentnú. avšak priveľmi senzuálnu, a teda ako surovú, desivú moc (podobnú rozvášnenému davu) a bielu rasu ako milujúcu slobodu, česť a všetko duchovné.
V roku 1938 opísal Walter Frank perzekúciu Židov jako ságu nemeckej vedy v boji so svetovým Židovstvom“. Od prvých dní nacistickej vlády boli vedecké inštitúcie, pod vedením uznávaných profesorov biológie, histórie a politickej vedy, poverené skúmať „židovskú otázku“ podľa „medzinárodných meradiel rozvinutej vedy“. Reichinstitut für Geschichte des neuen Deutschlands, Institut zum Studium der Judenfrage, Institut zum Erforschung des jüdischen Einflusses auf das deutsche kirchliche Leben a neslávne známy Rosenbergov Institut zur Erforschung der Judenfrage boli len niektoré z mnohých vedeckých centier, ktoré aplikovali vedeckú metodiku na riešenie teoretických a praktických problémov „židovskej politiky“. Kvalifikovaní pracovníci s akademickým kreditom im nikdy nechýbali. Podľa typickej logiky ich aktivity:

bol celý kultúrny život po desaťročia viac či menej pod vplyvom biologického myslenia, ktoré sa začalo najmä v polovici minulého storočia, Mendela a Galtona a potom ho rozvinuli Plotz, Shallmyer, Correns, De Vries, Tschermak, Baur, Rudin, Fischer, Lenz a iní... Uznávalo sa, že prírodné zákony, ktoré sa objavili v ríši rastlín a zvierat by mali platiť aj pre človeka...

Po druhé, od osvietenstva sa moderný svet vyznačoval aktívnym, inžinierskym prístupom k prírode a sebe samému. Veda sa nemala robiť kvôli vede; v prvom rade sa vnímala ako nástroj obrovskej moci, ktorý svojmu držiteľovi umožňoval zdokonaliť skutočnosť, pretvoriť ju podľa ľudských plánov a návrhov a pomôcť jej na ceste k sebazdokonaľovaniu. Záhradníctvo a medicína poskytli archetypy konštruktívneho postoja, zatiaľčo normálnosť, zdravie, či sanitácia boli archetypálnymi metaforami úlohy a stratégií človeka při riadení vecí ľudstva. Ľudská existencia a kohabitácia sa stali predmetmi plánovania a administratívy; tak ako vegetácia v záhrade, či ľudský organizmus, ani oni nemohli byť ponechané na seba, aby ich nezaplavila burina, či nezničili rakovinové bunky. Záhradníctvo a medicína sú funkčne odlišné formy tej istej aktivity: oddeľovania a triedenia užitočných prvkov, ktoré majú prekvitať a rásť, od škodlivých a chorobných, ktoré treba vyhladiť.
Hitlerov jazyk a rétorika bola nasýtená obrazmi choroby, infekcie, zamorenia, hniloby, moru. Prirovnával kresťanstvo a boľševizmus k syfilisu a moru; o Židoch hovoril ako o baciloch, rozkladajúcich sa baktériách, či hmyze. „Objav židovského vírusu“, povedal Himmlerovi v roku 1942, „je jednou z najväčších revolúcií, aké sa vo svete odohrali. Boj, na ktorom sa dnes zúčastňujeme, je ten istý boj, ktorý v minulom storočí viedli Pasteur a Koch. Koľko chorôb má pôvod v židovskom víruse... Len elimináciou Židov získame späť svoje zdravie.“ V októbri toho istého roku Hitler vyhlásil: „Vyhladením škodcu robíme službu ľudstvu.“ Vykonávatelia Hitlerovej vôle hovorili o exterminácii Židov ako o ozdravení (Gesundung) Európy, sebaočiste ( Selbstreinigung ), očistení od Židov ( Judensäuberung ). V článku v Das Reich z 5.11. 1941 pozdravil Goebbels zavedenie Dávidovej hviezdy ako „hygienicko-profylaktické“ opatrenie. Izolácia Židov od rasovo čistého spoločenstva bola „základným pravidlom rasovej, národnej a spoločenskej hygieny.“ Goebbels argumentoval, že práve tak, ako existujú dobré a zlé zvieratá, existujú aj dobrí a zlí ľudia. „Fakt, že Žid stále žije s nami, nedokazuje, že k nám patrí, práve tak, ako sa blcha nestane domácim zvieraťom, len preto, že žije v dome.“ Židovská otázka bola slovami tlačového riaditeľa ministerstva zahraničných vecí „otázkou politickej hygieny“.
Dvaja nemeckí vedci svetovej reputácie, biológ Erwin Bauer a antropológ Martin Stammler, vyjadrili presným a vecným jazykom aplikovanej vedy to, čo nacistickí vodcovia opakovane obhajovali emotívnym a vášnivým jazykom politiky:

Každý farmár vie, že ak porazí najlepšie kusy svojho dobytka bez toho, aby im dovolil rozmnožovať sa, a namiesto toho bude chovať horšie zvieratá, bude jeho chov beznádejne upadať. Dovoľujeme, aby sme z veľkej miery opakovali takúto chybu, ktorú by žiadny farmár neurobil, ak by šlo o zvieratá, alebo plodiny. jako kompenzáciu našej dnešnej humánnosti musíme dozrieť na to, aby sa títo nižší ľudia ďalej nerozmnožovali. Toto nám bez ďalších odkladov umožňuje jednoduchá operácia, ktorú možno vykonať za niekoľko minút. ..Nikto neschvaľuje nové sterilizačné zákony väčšmi ako ja, ale stále musím opakovať, že to je len začiatok... Vyhynutie a spása sú dva póly, okolo ktorých sa krúti kultivácia rasy, dve metódy, s ktorými musíme pracovať... Vyhynutie je biologická deštrukcia dedične menejcenných pomocou sterilizácie, kvantitatívna represia nezdravého a neželateľného. … Úlohou je ochrániť národ pred premnožením buriny.

Aby sme to zhrnuli: nacisti sa na základe Hitlerových rozkazov pokúšali vyhubiť svojich duševne chorých, či telesne postihnutých krajanov „zabitím z milosti“ (podvodne nazývaným „eutanázia“) a vyšľachtiť nadradenú rasu organizovaným oplodňovaním rasovo nadradených žien rasovo nadradenými mužmi (eugenika), dávno predtým, ako postavili plynové komory. Podobne ako tieto pokusy aj vyvražďovanie Židov bolo cvičením v racionálnom riadení spoločnosti. A systematickým pokusom využiť v jej prospech postoj, filozofiu a prikázania aplikovanej vedy."

16Thomas Robert Malthus, An Essay on the Principle of Population, 1st ed. (New York: Norton, 1976 rpt.), 29 [„struggle for existence“], 58 [„goad of necessity“], 64. Malthus si však nepredstavoval, že tieto procesy trvalo vylepšujú druhy, pretože základnú povahu človeka považoval za nemennú od stvorenia.
17Cesare Lombroso, Crime: Its Causes and Remedies (Boston: Little, Brown, 1911), 365 - 375.
18Herbert Spencer, The Man Versus the State, with Four Essays on Politics and Society (Baltimore: Penguin, 1969), 82.
19William Graham Sumner, „Sociology“, in Stow Persons, ed., Social Darwinism: Selected Essays of William Graham Sumner (Englewood Cliffs, NJ: Prentice-Hall, 1963), 16 – 17.
20Lochner v. New York, 198 U.S. 45, 75 (1905) (Holmes, J.).
21Herbert Spencer, Education: Intellectual, Moral and Physical (New York: Appleton, 1860), 213.
22Ernst Haeckel, The History of Creation, 5th ed., vol. 2, 445.
23Joseph Le Conte, The Race Problem in the South (New York: Appleton, 1892), 367. Podobné Sumnerove poznámky možno nájsť v diele William Graham Sumner,Collected Essays in Political and Social Science (New York: Holt, 1885), 130.
24Charles Darwin, The Descent of Man, vol. 1, 229.
25Georges Vacher de Lapouge, L'Aryen: son rôle social (Paris: Fontemoing, 1899), 512.
26Haeckel, The History of Creation, 5th ed., vol. 1, 20, 175 [vyznačené v origináli].
27Vernon Kellogg, Headquarters Nights: A Record of Conversations and Experiences at the Headquarters of the German Army in France and Belgium (Boston: Atlantic Monthly Press, 1917), 22 – 29.
28Pozri poznámku 15.
29Arthur H. Estabrook, The Jukes in 1915 (Washington: Carnegie Institution, 1916), 85.
30Henry Herbert Goddard, The Kallikak Family: A Study in the Heredity of Feeble-Mindedness (New York: Macmillan, 1913), 60.
31H. H. Goddard, „Four Hundred Feeble-Minded Children Classified by the Binet Method“, Journal of Psycho-Asthenics, 15 (1910), 17, 26 - 27.
32H. I. Mencken, „Utopia by Sterilization“, American Mercury, 41, (1937), 399, 405.
33Abraham Myerson et al., Eugenical Sterilization: A Reorientation of the Problem (New York: Macmillan, 1936), 179.
34Georges Vacher de Lapouge, „L'anthropologie et la science politique,“ Revue d'anthropologie, 16 (1887), 140.
35Zoznam štátnych zákonov o sterilizácii s dátumom nadobudnutia účinnosti alebo počtom vykonaných sterizácií možno nájsť v diele Moya Woodside, Sterilization in North Carolina: A Sociological and Psychological Study (Chapel Hill: University of North Carolina Press, 1950), 194 – 195; Jonas Robitscher, ed., Eugenic Sterilization (Springfield, IL: Thomas, 1973), 118 – 119.
36Erwin Baur, citovaný v diele Max WeinreichHitler's Professors: The Part of Scholarship in Germany's Crimes Against the Jewish People (New Haven: Yale University Press, 1999), 31 [vyznačené v origináli]. Baurova podpora eugenickej sterilizácie nebola medzi nemeckými biológmi ojedinelým príkladom. Akademickí biológovia v Nemecku vstupovali do nacistickej strany vo vyššej miere ako ktorákoľvek iná profesionálna skupina; členmi sa stala vyše polovica z nich. „To, že tak veľa z nich vstúpilo do strany (a tiež do SS a SA), sa nevysvetľuje nátlakom,“ uzatvára politologička Diane Paulová. „Skôr to odráža ich nadšenie pre režim, ktorý napokon poskytol biológom, a najmä genetikom, podporu v práci, čo oni považovali za svoju povinnosť. Genetika, ktorá sa považovala za vedu s veľkým ideologickým, vojenským a ekonomickým významom pre režim, v tretej ríši prekvitala.“ Diane B. Paul, Controlling Human Heredity: 1865 to the Present (Atlantic Highlands, NJ: Humanities Press, 1995), 91.
37Eugenics Record Office, Bulletin 10B: Legal, Legislative and Administrative Aspects of Sterilization (Cold Spring Harbor, NY: Eugenics Record Office, 1914), 144 - 146.
38Buck v. Bell, 274 U.S. 200, 205 (1927).
39George William Hunter, A Civic Biology (New York: American, 1914), 261 – 263. Čo sa týka popularity tejto učebnice, pozri Edward J. Larson, Summer for the Gods: The Scopes Trial and America's Continuing Debate over Science and Religion (New York: Basic Books, 1997), 23.
40Film bol najskôr uvedený v roku 1916 pod názvom The Black Stork, no zachoval sa iba vo svojej podobe z roku 1927 pod názvom Are You Fit to Marry? (Quality Amusement Corp., 1927), John E. Allen Archives, Nebraska ETV Network, Lincoin, NE. Keďže film je nemý a všetky slová sa objavujú v titulkoch, citáty možno čítať z obrazovky. Pôvod, obsah a prijatie filmu sú rozdiskutované v diele Martin S. Pernick, The Black Stork: Eugenics and the Death of „Defective“ Babies in American Medicine and Motion Pictures since 1915 (New York: Oxford University Press, 1996), 143 – 158. Pernickova kniha obsahuje aj veľa citátov z filmu.
41G. K. Chesterton, Eugenics and Other Evils (London: Cassell, 1922), 180.
42Ešte aj v roku 1930 vplyvný americký genetik Edwin G. Conklin stále tvrdi, že „všetci moderní genetici schvaľujú segregáciu a sterilizáciu ľudí, o ktorých sa vie, že majú vážne dedičné chyby, napríklad dedičnú slabomyseľnosť, duševnú zaostalosť atď.“ Edwin G. Conklin, „The Purposive Improvement of the Human Race“, in E. V. Cowry, ed., Human Biology and Population Improvement (New York: Hoeber, 1930), 577.